Společnost pro trvale udržitelný život

Aktuality STUŽ

Aktuality STUŽ je emailový zpravodaj, který vychází přibližně jednou za 2 týdny a přináší aktuality pro členy a příznivce STUŽ. Přihlaste se k jeho odběru vyplněním jednoduchého formuláře zde.

Archiv doposud vydaných Aktualit STUŽ.

Staňte se členem STUŽ

Není nic jednoduššího, než se přihlásit.

Informace o podmínkách členství

On-line přihláška za člena STUŽ

 

STUŽ na sociálních sítích

Sledujte nás také na sociálních sítích - tam najdete aktuální informace a zajímavosti

Facebook

Twitter

Erazim Kohak

Jedným z kľúčov k pochopeniu viacrozmernej osobnosti profesora Koháka je bližší pohľad na povahu tejto jeho viacrozmernosti.

Erazim Kohák je v prvom rade (napriek či vďaka viac ako štyridsaťročnému exilu?) vlastencom v najlepšom slova zmysle toho slova. Jeho vlasťou, ku ktorej sa po celý život hrdo hlásil, bola Masarykova Republika československá. Nie v prvom rade ako štátny útvar, ale predovšetkým ako republika ducha, ako ideál hodný nasledovania . Čechoslovák, to nebola národnosť ani štátna príslušnosť. Bolo to vyznanie viery určitému ideálu humanitnej demokracie, ľudskej slušnosti, sociálnej spravodlivosti – Masarykovmu ideálu, ktorý vlastne nikdy celkom skutočnosťou nebol, ani za prvej republiky, ale ktorý dával nášmu národnému bytiu zmysel , píše Kohák v jednom zo svojich textov. (V tejto súvislosti dovoľte jednu radu. Ak budete profesora Koháka pozývať na prednášku, ktorá sa má konať na území Českej či Slovenskej republiky, nežiadajte ho, aby prednášal po anglicky. Zdvorilo prednášku odmietne. Ak budete žiadať vysvetlenie, odpovie vám asi v tom zmysle, že či si myslíte, že sa štyridsať rokov tešil na to, aby raz mohol doma prednášať iným, ako rodným jazykom?).

Vo svojich Pražských prednáškach s podtitulom Život v pravde a moderná skepsa sa hlási ešte k niečomu, čo ho viaže k rodnej krajine, totiž k filozoficko-mravnému odkazu českej filozofickej školy, prekonávajúcej „moderný“ hodnotový relativizmus, skepsu a ľahostajnosť. Svoje krédo tu formuluje takto:

Svoju filozofickú úlohu, svoje filozofické poslanie som chápal ako úlohu hľadať pravdu, hľadať dobro, hľadať zmysel.... Proti modernej ľahostajnosti som chcel dokázať, že ešte je pravda a lož, spravodlivosť a bezprávie, dobro a zlo, a že je medzi nimi rozdiel, že – slovami Jana Patočku – sú veci, pre ktoré stojí za to trpieť, o ktoré stojí za to sa usilovať.

Skutočnosť, že je popri vlastencovi zároveň Európanom, dokazuje aj jeho úvaha Nohavice: „ V čom vlastne je rozdiel medzi Európou a tým, čo veľmi nepresne označujeme pojmom „tretí“ svet? Nie je to len otázka spotrebnej úrovne... Nie je to ani otázka trhového hospodárstva oproti štátnej ekonomike... Rozdiel Európy a tretieho sveta by som hľadal inde – totiž v základnej spoločenskej stratégii... Čo je európske, je starostlivosť o spoločný priestor, či sú to už ulice, námestia, park, alebo proste hygienické zariadenie vo vlaku... Ideál je však iný: ideál úcty k spoločnému priestoru a aktívna starostlivosť o spoločné dobro. Táto starostlivosť sa potom rozširuje i do ostatných oblastí (zdravotníctvo, školstvo, verejná doprava atď.)... Snáď najvýraznejšie ten rozdiel dokumentuje starostlivosť o životné prostredie... Európa sa vyznačuje starostlivosťou, tretí svet nezodpovednosťou... Pretože čo robí tretí svet tretím – a čo bývalý druhý svet zvádza do tretieho svete – je nezodpovednosť za spoločný priestor... Vstúpiť do Európy znamená predovšetkým prekonať bezohľadný egoizmus tretieho sveta... Hoci ísť električkou, keď výfuky neúnosne zaťažujú spoločné ovzdušie. Pretože tretí svet je svetom osobného blahobytu na spoločný úkor. Vstupenka do Európy, to nie sú (elegantné – pozn. aut.) nohavice. Je to kultúra spolužitia.“

Erazim Kohák je zároveň svetoobčan. Nielen preto, že väčšinu života (nedobrovoľne) prežil vo svete mimo rodnej krajiny, nielen preto, že má priam encyklopedické vedomosti o rôznych svetových náboženstvách a kultúrach i o ľudstve a Zemi ako celku, že ovláda celý rad jazykov, že bol profesorom filozofie na univerzite svetového mena, ale aj, ba najmä preto, že ho nenecháva ľahostajným hlúposť, zlo, násilie voči ľuďom a prírode, nech sa vyskytujú na ktoromkoľvek konci sveta. Vo svojom článku Zamat a ekológia v Riu pri príležitosti Konferencie OSN o životnom prostredí a rozvoji okrem iného napísal: „ O čo vlastne išlo na ekologickej konferencii v Riu de Janeiro?... Zdanlivo nešlo o veľa, len o tri zmluvy rovnako všeobecné ako kedysi „tretí kôš“ ľudských práv v Helsinkách, len tento raz o právach – teda o ochrane – atmosféry, lesov a živočíchov. Tridsaťtisíc rokov bol človek na svete koristníkom. Naďalej môže prežil len ako jej ochranca. V Riu definitívne skončila ilúzia, že ľudstvo môže nechať prírodu prírodou a starať sa o národné prvenstvo, či o stále vyššiu spotrebu, zvrchovanosť či „bavoráky“. V kultúrne vyspelom svete, či už je ekonomicky prvý alebo tretí, si už nikto nemôže robiť ilúzie, že ekológia je len šľahačkou na torte, ktorá závisí od našich záľub či podlieha zvrchovanej vôli národa...“

A nakoniec, ale nie na poslednom mieste, sa Erazim Kohák cíti byť príslušníkom toho, čo presahuje náš výlučne pozemský rovnako aj len náš ľudský svet. V úvahe nazvanej Život Kohák píše: „ Všetky ľudské predstavy o zmysle života majú vo svojej rozmanitosti jedno spoločné: predstavujú presah, vypnutie sa k niečomu, čo človek chápe ako vyššie, dôležitejšie, vznešenejšie než sebauspokojovanie, hromadenie ozdôb a hračiek. Egoizmus sa ľudstvu vždy javil ako zakrnutie ľudskosti .“ A v úvahe Ovečky to dopĺňa do podoby posolstva: „Človek svoje ľudské Ja napĺňa vtedy, keď presahuje svoj okamžitý záujem. Každý z nás môže spokojne pásť svoje ovečky len vtedy, keď je zároveň ochotný sa starať aj o dobro spoločnej pastviny, o tú Tatarkovu obec obcí, o obec Božiu.“

Dôležité a príznačné je, že viacrozmernosť či viacnásobná príslušnosť nie je u Koháka vo vnútornom protirečení, ale v komplementárnom vzťahu. Dokazuje, že domov, ktorým môže byť zároveň rodný dom, mesto, krajina, región, kontinent, planéta i vesmír (nie je to otázka fatálnej voľby typu Slovák alebo Čechoslovák, národniar alebo svetoobčan a pod. – pozn. aut.), nie je fenomén administratívny, ale vzťahový. Ten vzťah je u Koháka vystužený takými ctnosťami, ako je láska, úcta, vernosť a pocit zodpovednosti. Objektom Kohákovho vzťahu nie je len jeho blížny ako ľudská bytosť, alebo inak povedané, za blížneho považuje nielen svojho otca či priateľa, ale aj zbedačeného havkáča Míšu, staviteľa z rodiny bobrov, či sýkorku, ktorá mu chodí vyzobávať omrvinky na okennú rímsu. Skrátka, všetkých tých svojich „človiečikov v kožúškoch“. Jeho apely na naše vedomie, svedomie i konanie sú neraz dojímavé. Verí, spolu s Erichom Frommom, že hlavnou podmienkou záchrany sveta je radikálna zmena srdca.

V úvahe Dobro... je Kohákovi životné prostredie životným prostredím všetkého života, i života mimoľudského. Človek preto nemá brať ohľad iba na svoje prostredie, ale aj na prostredie bobrov, vtákov a skokanov zelených. Konfrontuje ľudské správanie s vlčím a človek mu z tohto porovnania vychádza – na rozdiel od vlka – ako „škodná“. Ale nedovádza túto úvahu ad absurdum. Vo Vlkoch o tom píše takto: „ Môže byť človek rovnako ušľachtilý ako vlk? Áno, ale musí taký byť vedome: návrat k údajnej „podvedomej“ citlivosti nepostačuje. Tým, že si človek dokáže predstaviť alternatívne možnosti a teda možnosť voľby, mení sa jeho vzťah k prírodnému poriadku. Prírodný poriadok už neurčuje jeho jednanie automaticky, „inštinktívne“, ako „prírodný zákon“. Stojí nad ním ako zákon mravný, teda ako poriadok, ktorým sa človek môže riadiť, ale môže ho tiež ignorovať... Človeku nestačí jednať prirodzene. Potrebuje tiež jednať mravne. Vlk je ušľachtilý svojím bytím. Človek sa musí rozhodnúť pre ušľachtilosť, alebo proti nej. Preto kým vlk má právo loviť, človek má povinnosť svoj lov obmedziť s ohľadom ku spoločenstvu všetkých bytostí.“

Svoje poňatie súzvuku vlasteneckej a celoplanetárnej zodpovednosti a zmyslu snaženia osvetľuje v úvahe Život aj takto: „Má zmysel všetko, čo prekonáva dnešné smrteľné ohrozenie sveta... Máme svoje miesto na Zemi, za ktoré sme zodpovední: tú zem, o ktorej spievame, že zemský ráj je na pohled. Štyridsať rokov sme ju pustošili v konzumnej mánii, teraz, v hodine dvanástej, je na nás, aby sme sa ju pokúsili zachrániť. Je na nás, aby sme si vytvorili spôsob života, ktorý by našim vnukom zabezpečil, že aj oni budú žiť v krásnej zemi našich otcov... To je náš dnešný presah, to má zmysel: starať sa o túto zem a o túto Zem.“

Kým z doterajšieho je zrejmá konzistentnosť Kohákovho spôsobu uvažovania, z jeho každodenného života je zrejmé, že sa (hoci filozof) neuspokojuje len s myšlienkou a slovom. A tak nás nemôže prekvapiť, keď ho stretneme v sychravých decembrových dňoch protestovať v lužných lesoch pri Hainburgu proti „rakúskemu Gabčíkovu“, či v horách na východnom Slovensku obhajovať existenčné práva človekom ohrozenej vlčej rodiny, vystupovať za fujavice z hlbokej doliny na Veľkú Javorinu, nesúc kameň na mohylu Pepíka Vavrouška, alebo spájať profesorský angažmán na Bostonskej univerzite s nekonzumným spôsobom života bez elektriny a teplej vody na samote v lesoch Nového Anglicka, a na druhej strane vítať a podporovať každý náznak prírody na betónovom pražskom mega sídlisku Jižní Město. Erazim Kohák nie je len hlbokým mysliteľom a zrozumiteľným interpretom, ale aj aktivistom environmentálneho hnutia.

Nedávno označil profesor Kohák situáciu v súčasnom environmentálnom hnutí ako hľadanie druhého dychu. K tomu, aby sa z neho nestalo čakanie na Godota, prispieva i táto knižka, ktorej prvé vydanie zmizlo z pultov kníhkupectiev za niekoľko mesiacov.

Maňo Huba, 1995

Pôvodne vyšlo ako doslov ku knižke Erazima Koháka: Post scriptum: psové, Praha, 1996.

Společnost pro trvale udržitelný život
Zpravodaj STUŽ
ISSN 1802-3053


Creative Commons License