Z vystúpenie Mikuláša Huby pri príležitosti preberania Čestnej ceny Dominika Tatarku za Príbeh bratislavského ochranárstva

Stretnutie prvé

- sprostredkované. Jednak mojím obľúbeným stredoškolským čítaním Démona súhlasu, Panny zázračnice, Prútených kresiel, či Človeka na cestách, ale aj inak, cez Dominikove deti. Veď Desana aOleg Tatarkovci sú blízki priatelia môjho opäť rokov staršieho brata Marka. Brat spolu sOlegom buntošia vauguste´68 na námestiach Paríža práve vtedy, keď my tu doma obdivujeme búrliváka Dominika Tatarku, rečniaceho zpodstavca bývalej Stalinovej sochy na Námestí SNP avznášajúceho sa na pleciach vzrušených študentov.

Bratovi celú mladosť ticho závidím Démona súhlasu svenovaním: „Tebe, Marek-apoštol, sláskou Dominik".

Stretnutie druhé

Je jarný večer, marec 1976. Trištvrte roka pred Chartou. Sedíme v príjemnom byte bratových svokrovcov kdesi pod Slavínom. Možno sa niečo oslavuje, možno nie, ale určite sa sedí pri fajnovom valtickom víne a hovorí sa o všetkom možnom. Keď tu ktosi z ničoho nič privedie zvonku uja Do­minika. Mĺkveho, pohrúženého do seba, skleslého, úplne bez života. Ktosi vysloví obavu či ho vôbec núkať vínom, či to ešte nezvýši jeho zasmušilosť. Našťastie domáci pán nestráca duchaprítomnosť a nedá sa dezorientovať podobnými nepodloženými obavami. A víno pôsobí ako elixír. S každým pohárikom je ujo Dominik živší a živší. Dokonca z neho začína vyžarovať nečakaný optimizmus. Som nesmierne rád tomuto jeho znovuzrodeniu a keď sa okolo polnoci spoločnosť rozchádza, ocitnem sa na ulici nevdojak vedno s ním. A ujo Dominik vraví to, čo si trúfam reprodukovať aj po mnohých rokoch takmer doslovne: „Ani sa mi neprisnilo, že strávim taký príjemný večer v spoloč­nosti priateľov z mladosti, krásnych mladých žien a mladých mužov, ktorí ešte nestratili ideály."

Osmelím sa ho opýtať, či ho môžem odprevadiť domov. Namiesto súhlasu začína rozprávať. Vlastne ani nejde o rozprávanie, ale o imaginatívnu tvorbu nenapodobiteľnej tatarkovskej vízie. Čo všetko vzrušuje v tejto chvíli Tatarku a vďaka jeho sugestívnemu podaniu, samozrejme aj mňa? Samé hlbinné, podstatné veci: od tajov predverbálnej či mimoverbálnej komunikácie až po atavistickú symboliku pece-matky v strede slovenských dreveníc. Od monumentov špatiacich Slovensko až po drevenú detskú hračku - originál. Od Konrada Lorenza až po mýtus Slovenska vo Švantnerových novelách. Odprevádzam ja jeho, potom on mňa. Rituál odprevádzania, transcendentná atmosféra komorného nočného rozhovoru prechádzajúcej sa dvojice. Krúžime okolo Slavína, meriame uličky a rátame schodíky Hausberglov. Pod nami spí normalizujúca sa, hnijúca Bratislava. „Predstav si umel­ca, sochára, ktorému zakázali plniť jeho poslanie, robiť monumentálne sochy. Na čo však nepríde? Začne robiť malé, drevené sošky, sochy do ruky. Sedíte okolo stola, on položí na stôl takú sošku a spoločnosť ju berie mimovoľne do rúk, soška koluje okolo stola, ľudia hovoria o inom a posolstvo zakliate v soške nimi mimovoľne preniká..."

Mýtus o obci božej, mýtus o čistom, altruistickom, preduchovnenom spoločenstve ľudí, ktorých spája vyšší princíp, viera alebo poznanie.

Mýtus o Slovensku plnom atavistických symbolov. Mýtus o duši národa. Bez veľkých slov a zby­točného pátosu. Vyznanie Slováčiska poučeného Sorbonou, ďalekými cestami, osobnými priateľstvami s velikánmi svetovej literatúry, ale i tupou neprajnosťou samozvaných vládcov jeho vlastného národa. Mýtus skutočnejší ako realita. Skutočnejší, lebo je pravdivejší, zmysluplnejší, viacrozmernejší...

Stretnutie tretie

Neskorá jeseň 1987. Nepríjemností za Bratislavu/nahlas zo dňa na deň pribúda. Ubitý sa vlečiem z roboty dolu Štefáničkou a kdesi pri samoobsluhe na rohu Lermontky sa vynorí ešte ubitejšia po­stava - ujo Dominik vo svojom neuveriteľne obnosenom, pôvodne zelenom hubertusíku. Pozdravím sa mu. On ma chytí za ruku, nečakane vrúcne ju stisne a opýta sa: „Ako sa máte?" Reagujem tak po slovensky: „Už nás naháňajú skoro ako vás." Naivne ho chcem utešiť tým, že nie je sám, komu sa nevodí práve najlepšie. Reakcia na moju pseudoútechu je však opačná, vyhŕknu mu slzy.

Stretnutie štvrté

Nedlho pred Tatarkovou smrťou zájde môj brat posledný raz za ujom Dominikom. Ani jednému, ani druhému nie je veľmi do reči. Marko teda vytiahne z tašky posledného Ochrancu prírody a prečíta ujovi Dominikovi moju spomienku na babku Škopíkovú: Osireli Biele Vody. A tak sme sa nevdojak roz­lúčili s oboma. S babkou Máriou z Bielych Vôd i so slovenským svetoobčanom, karpatským pastierom Dominikom.

Stretnutie piate

Začiatkom 90-tych rokov pomáham bratovi hľadať vhodný kus tatranskej žuly na náhrobný kameň pre Dominika Tatarku, vtedy už aj oficiálne sediaceho na Olympe nesmrteľných Slovákov. Hoci jeho dielo v kompletnej podobe nevyšlo, tuším, dodnes.

Mikuláš Huba (predseda STUŽ/SR)

 

Pozn.:

Prednesené pri preberaní Čestnej ceny Dominika Tatarku, 13. 3. 2009.

(V modifikovanej podobe uverejnené vknihe: Mikuláš Huba: Ideál - skutočnosť - mýtus: Príbeh bratislavského ochranárstva, PRO Banská Bystrica, 2008).