Lubica Lacinová
„Nature versus nurture“ diskusia nie je nová. Obdobia viery vo výlučnosť formovania ľudskej povahy vplyvom prostredia a výchovy sa striedali s obdobiami viery v predurčenosť charakteru dedičnou biologickou výbavou jedinca. I keď samotná existencia dvoch protichodných extrémov ešte nezaručuje, že zlatá stredná cesta bude tou najlepšou, v tomto prípade je skutočne treba hľadať niekde medzi oboma extrémami. Vďaka pokroku genetických technológií sa ale rovnováha opäť prechyľuje v prospech prírody. Podarilo sa dokázať, že v bunkách živých organizmov existuje nosič stavebného plánu pre celý organizmus a že ním je DNA. Podarilo sa zistiť, že na molekule DNA sú úseky, nazývané gény, ktoré nesú informáciu na stavbu jednej bielkoviny – a celý organizmus je vlastne súbor množstva bielkovín. V prípade človeka je ich približne 100 000. Každá z nich – zásadne alebo okrajovo – ovlyvňuje činnosť organizmu. Súčasná molekulárna biológia má ambiciózny cieľ: popísať všetky priradenia gén ® bielkovina ® funkcia. Ak pred pár týždňami americká biotechnologická firma Celera ohlásila zmapovanie 99% ľudského genómu, znamená to, že viac-menej pozná zápis 99 000 génov zo 100 000 možných. Aké bielkoviny kódujú a aké sú ich funkcie je zatiaľ prevažne neznáme. To je práca pre nadchádzajúce roky.
Priradenie je možné hľadať z oboch koncov: vychádzajúc z nositeľov určitej charakteristiky možno nájsť gén za ňu zodpovedný, alebo poznajúc gén možno určiť ním kódovanú bielkovinu a hľadať jej funkciu. Prostredníctvom prvého prístupu sa podarilo určiť gény, ktorých porucha spôsobuje ťažké dedičné ochorenia, napríklad cystickú fibrózu. Našli sa i gény, porucha ktorých zvyšuje pravdepodobnosť vzniku určitého ochorenia – napríklad rakoviny, ale neznamená jeho nevyhnutnosť. A našli sa gény, ktoré sú zodpovedné za vznik ťažkých dnes neliečiteľných ochorení, ktoré nastupujú až v dospelom veku – napríklad Alzheimerovej choroby.
V niektorých prípadoch je priradenie medzi génom a funkciou také jednoduché a priamočiare, že existuje aj priama a jednoznačná väzba medzi génom a konkrétnou črtou. Podobne, ako je možné nájsť konkrétny gén, zodpovedný za vznik cystickej fibrózy, je možné nájsť konkrétny gén zodpovedný za farbu očí alebo vlasov.
Častejšie je priradenie medzi génom a črtou menej jednoznačné. Funkcia ním kódovanej bielkoviny je podporovaná ďalšími bielkovinami, ktoré sú schopné ju čiastočne nahradiť, potlačiť alebo posilniť. Preto určité génové mutácie síce zvyšujú pravdepodobnosť ochorenia na rakovinu, ale organizmus jej nemusí podľahnúť. A podobne iné gény môžu posilňovať alebo oslabovať určité charakterové črty a stále pripúšťať určitú variabilitu. Ak sa dnes píše o géne agresivity, alkoholizmu, homosexuality alebo inteligencie, treba podobné správy brať s istou rezervou. Gény a ich bielkoviny človeku poskytujú istú východiskovú situáciu. K nej prispieva chémia prostredia – dokonca už prostredie v maternici je veľmi významné. Potom nastupuje kultúrny vplyv prostredia a napokon slobodná ľudská vôľa. Aj keď dnešní stúpenci biologického determinizmu ich význam popierajú, dôkaz ich zanedbateľnosti stále chýba. Rôzni ľudia majú napríklad rôzne škály hodnôt. Považujem za veľmi málo pravdepodobné, že sa podarí nájsť genetickú mutáciu, ktorá nás priviedla medzi členov STUŽ.
Dvadsiate prvé storočie síce má byť storočím genetických technológií, ale ani človek dvadsiateho prvého storočia objektívne nebude presne vypočítaným biologickým strojom s detailne predvídateľnými charakteristikami. Napriek tomu jeho určité modifikácie sú už dnes možné a možnosti genetického konštruovania ľudí sa budú ďalej rozvíjať. Nakoľko ich využijeme je menej otázkou toho, čo je alebo bude urobiteľné, a viac otázkou toho, čo budeme chcieť urobiť. Dnes je možné identifikovať prítomnosť istého génu v bunkách ľudského zárodku. Znalosť – či už istá alebo domnelá – väzby gén ® črta takto dáva šancu triediť nositeľov žiadúcich a nežiadúcich čŕt. Technika génovej terapie je dnes iba v neúspešných začiatkoch. Technicky ide o prenos génu do buniek embrya alebo dospelého jedinca. Skôr či neskôr iste bude zdokonalená a umožní liečiť dedičné choroby spôsobené porušenými génmi tým, že postihnutému vložíme do buniek neporušený gén. Umožní ale i prenos génov, spätých so žiadúcimi črtami – ak teda uveríme, že charakter je priamočiaro kódovaný zopár génmi. Používanie oboch techník – prenatálnej selekcie nežiadúceho i pre- alebo postnatálneho posilňovania žiadúceho sľubuje vytvoriť nové genetické elity.
Genetické projektovanie človeka je problematické z viacerých hľadísk. Je nedemokratické, pretože je a iste veľmi dlho bude značne nákladné a teda dostupné iba pre úzku skupinu zákazníkov. Narušuje systém spätných väzieb, ktorými príroda reguluje komplexitu siete života na Zemi: ak eliminujeme ľudí, ktorí podľa nás prirýchlo zareagujú chorobou na vonkajšie signály, stratíme varovné signály o tom, že naše prostredie začína byť ťažko obývateľné. Je eticky problematické, pretože všeobecné pojmy ako kvalita života alebo hodnota človeka a ľudskosti vôbec, ktoré vyplývali z dlhodobých kultúrnych zvyklostí a filozofických diskurzov, začínajú byť nanovo a narýchlo definované prostredníctvom špeciálnych vied – medicíny, genetiky, molekulárnej biológie. Je dokonca v rozpore s bežnými zásadami slušnosti v podnikaní, pretože zákazníkovi sa predáva iba prísľub čohosi, čo bude možné vidieť až o 15 – 20 rokov, keď dieťa dospeje a jeho osobnosť bude sformovaná. Paradoxne, obhajcovia neregulovania genetických technológií sú síce spravidla pravicovými zástancami maximálnej osobnej slobody a možnosti voľby danej silou postavenia jedinca na trhu, obhajujú ale vlastne sociálne inžinierstvo par excelence, pripisované obvykle výlučne opačnej – teda ľavej časti politického spektra.
Minulý rok rozpútal diskusiu na túto tému nemecký filozof Peter Sloterdijk svojou prednáškou na zámku Elmau. Sloterdijk tvrdí, že projekt humanistickej filozofie, zjemňovanie ľudskej povahy výchovou, zlyhal a človek sa napriek všetkému úsiliu nezlepšil. Moderná genetika otvára novú cestu – zmenu človeka cieleným chovom. Sloterdijk vo svojej prednáške chov novej ľudskej rasy neobhajoval, to mu pripísali jeho kritici. Pýtal sa, kto a ako by mal určiť pravidlá v takomto novom ľudskom parku. Bohužiaľ, jeho výzva odznela akosi do stratena, diskusia bola skôr odmietnutá ako vedená.
Filozofi a etici často zdôrazňujú zložitosť nových etických otázok, ktoré vyvstávajú v súvislosti s novými možnosťami genetických technológií využitých v humánnej medicíne. Zdôrazňujú i to, že nikto nie je oprávnený odpovede na tieto otázky postulovať. Tým nechávajú voľnú cestu pre praktikov, ktorí neváhajú a konajú. Tým nechávajú voľnú ruku trhu a reklame, ktoré zadefinujú sadu optimálnych ľudských čŕt, obchodovateľných prostredníctvom najmodernejších kliník. Trh a reklama sú tými, ktorých vidím najneradšej ako vodcov etickej diskusie. Ak im ale nechávame voľnú ruku, netreba sa čudovať.
23. apríla 2000