Mikuláš Huba, Spoločnosť pre trvalo udržateľný život v SR a Geografický ústav SAV
Úvod
Hodnoty a hodnotové orientácie ľudí sa takmer všeobecne považujú za najpodstatnejší, ale tiež najobtiažnejšie definovateľný atribút smerovania k trvalej udržateľnosti. Pozri napr. J. Vavroušek, 1993, Hubík, 1997, P. Nováček, 1999. Podľa posledného z citovaných autorov hodnotové orientácie predurčujú fungovanie politického, ekonomického i právneho systému a spravidla sa menia len v priebehu dlhých časových období. Logicky z toho vyplýva, že bez poznania prevažujúcich hodnotových orientácií, ktoré sú zásadným hýbateľom a spolutvorcom postojov v populácii, nemôže byť uvažovanie o stave a perspektívach životného prostredia, ale aj smerovania k trvalej udržateľnosti, úplné a seriózne.
Hubík, 1997,konštatuje, že teória hodnôt vytvorila koncepcie, z ktorých nás v danej súvislosti zaujímajú predovšetkým dve línie: prvá je známa ako teória postmaterialistických hodnôt. Je pozoruhodná niekoľkonásobne potvrdenými empirickými výskumami, ktoré sa uskutočňujú v posledných viac ako 20 rokoch v USA i krajinách západnej Európy. Druhá línia je známa ako teória hodnôt priaznivo naklonených pozitívnemu riešeniu problému životného prostredia a súvisí s diskusiou na tému antropocentrizmus vs. biocentrizmus.
Postmaterializmus je príznačný najmä pre mladšie generácie, ktoré nezažili vojnu a sociálne neistoty predvojnovej i povojnovej reality. V porovnaní s generáciou svojich rodičov a starých rodičov sa výrazne menej orientuje (orientujú) na materiálne statky, konzum a výkon a naopak, vyššie miesto na hodnotovom rebríčku u nej zaujímajú hodnoty, ktoré, povedané s Josefom Vavrouškom, 1993, sú kompatibilné s predstavou trvalo udržateľného spôsobu života.
Ako potvrdzujú výsledky opakovaných výskumov v spomínanom viac ako dvadsaťročnom vývojovom rade, postmaterialisticky orientovaných jednotlivcov a skupín v populácii pribúda, a to najmä medzi mladými ľuďmi. To svedčí o tvorbe a upevňovaní nových postojov, zodpovedajúcich postupnému prechodu reality západného sveta z éry industriálnej do postindustriálnej, alebo povedané a Alvinom Tofflerom z civilizácie Druhej do civilizácie Tretej vlny.
Podľa definície psychológov (pozri napr. V. Rosová, 2000) hodnoty sú štandardami, vyjadrujúcimi zovšeobecnené vlastnosti určitej skupiny javov, ktoré sa uplatňujú v ľudskom rozhodovaní medzi alternatívami správania. Sú vyjadrením presvedčenia o dôležitosti transsituačného cieľa na rozdiel od postojov, ktoré vyjadrujú vzťah ku konkrétnej situácii.
Vytváranie hodnôt prebieha na základe subjektívneho spracovania vzorcov, modelov a očakávaní vo výchove, najmä v prvých rokoch života. Dospelý jedinec disponuje tisíckami postojov voči jednotlivým špecifickým objektom, situáciám a javom, ale iba niekoľkými desiatkami inštrumentálnych hodnôt, ktoré tak predstavujú základné princípy, ktorými sa vo svojom živote riadi. Hodnota tak predstavuje veľmi zhustený, efektívny prostriedok na popísanie a vysvetlenie podobností a rozdielov medzi jednotlivcami, skupinami, národmi a kultúrami.
Ako uvádza V. Rosová, 2000, hierarchia hodnôt sa považuje za najspoľahlivejší prognostický znak, vyjadrujúci, či sa človek dokáže správať v súlade s prostredím. Komplexnosť prostredia si vyžaduje simultánne sledovanie a balansovanie v celej štruktúre hodnôt. Človek a jeho hodnotový systém je neustále konfrontovaný s alternatívami, vonkajšími tlakmi a vývojovými zmenami. Aj preto problémy s hodnotami spočívajú ani nie tak v správnom výbere, ako skôr v odolnosti jednotlivca vyrovnať sa s ambivalentnosťou, ako implicitnou vlastnosťou každého systému a následne s frustráciami, ktoré z tejto zážitkovej ambivalencie hodnôt vyplývajú.
Podľa J. Podobu, 2000 súvisia problémy hodnôt s tým, že jedným z charakteristických znakov moderného človeka 20. storočia je jemu vlastná nerealistická miera očakávaní. Stále väčšie a väčšie očakávania, ktoré u svojich členov moderná spoločnosť systematicky vyvoláva, sú neuspokojiteľné. V praxi to potom znamená, že naplnenie ktoréhokoľvek z nich je vnímané iba ako výzva k vystupňovaniu budúcich očakávaní. V znásobenej miere toto konštatovanie platí pre obyvateľov postkomunistických krajín.
V terminologickom súhrne k tejto všeobecnej úvodnej časti by sme mohli konštatovať, že v súvislosti s problematikou hodnôt sa budeme stretávať o.i. s týmito kľúčovými pojmami:
Impakty a/alebo hybné sily: výchova, vzdelávanie, skúsenosť, prostredie, motivácia, záujmy, normy, tradícia, zotrvačnosť, transformácia, reklama, ekonomická, resp. sociálna situácia, politická, resp. ideologická propaganda, či manipulácia.
Aktéri: rodina, škola, zamestnanie, obec, cirkev, kolektív, reklamné agentúry, masmédiá, politické subjekty, mienkotvorní jednotlivci.
Prejavy: povedomie, poznanie, potreby, postoje, túžby, záujmy, očakávania, voľby, vzorce správania ai.
Hodnoty a súčasná (česko)slovenská realita
Ako konštatuje J. Podoba, 2000, deväťdesiate roky 20. storočia na Slovensku (ale nielen na Slovensku, minimálne v celom postkomunistickom bloku - pozn. aut.) sú obdobím hodnotového chaosu, pôsobenia najrôznejších vzájomne konfliktných systémov, opozitných vývojových tendencií. V zneistenej spoločnosti sa po zániku stabilného. “nehybného” totalitného systému výrazne prejavuje strach zo slobody a zodpovednosti. V každodennom živote má ale vyjadrenie najmä v strachu z chudoby, z nezamestnanosti a z budúcnosti, vo všeobecnosti v strachu zo zmeny.
Obrovským problémom slovenskej spoločnosti a jej hodnotových orientácií (či skôr dezorientácií) a následných postojov, je pretrvávajúci mravný relativizmu, schizoidné protirečenie medzi slovami a skutkami, alibizmus, pokrytectvo, farizejstvo, ako aj závislosť na štáte a moci, prerastajúca do “stádovitosti”.
Navyše tu do hry vstupuje aj vyššie uvádzaný problém rastúcich očakávaní. Na troskách regionálnych kultúr sa v posledných desaťročiach presadzuje globálna masová kultúra. Liberalizácia a demokratizácia neskorofeudálnej spoločnosti a neskôr presadenie sa socialistického egalizmu spôsobili, že sociálnym vzorom modernej spoločnosti sa stali spotrebné modely nobility - nadspotreba a neobmedzenosť konzumných očakávaní. Vzrast blahobytu umožňuje v bohatých krajinách realizovať ostentatívny konzum relatívne širokým vrstvám obyvateľstva. Sociálne a kultúrne vzory sú čoraz viac sprostredkovávané cez mediálne šírenú globálnu masovú kultúru, v dôsledku čoho ďalej rastie tlak na konzumné očakávania.
Pod týmto tlakom je konkurencieschopnosť iných hodnotových systémov a postojov - napr. postoje blízke uvedomelej skromnosti a odmietaniu prílišnej nadspotreby - skutočne problematické.
Problémy s hodnotami
Väčšina ľudí bude s najväčšou pravdepodobnosťou deklarovať podporu "pozitívnych" hodnôt v abstraktnej rovine. Ale len menšina populácie žije týmito hodnotami vo svojom vlastnom, osobnom a skupinovom, či sociálnom živote. Prečo je tomu tak? Prečo sa v reálnom živote tieto hodnoty menia, ustupujú do úzadia či dokonca "umierajú"?, pýta sa V. Lay, 1999. A vzápätí si odpovedá: ľudské bytosti majú rôzne, dokonca paradoxné či vzájomne protirečivé záujmy. Celé spektrum týchto záujmov je viac či menej v protiklade k týmto trvalo udržateľným kultúrnym hodnotám. Pragmatické východisko je také, že trvalo udržateľné hodnoty sa stanú celospoločensky akceptované či dokonca žiadúce, keď začnú korešpondovať so záujmami ľudí. Takéto "hodnotozáujmy" musia mať taký charakter, že budú ovplyvňovať ich životy a predurčovať ich voľby.
Za jednu z hlavných prekážok v smerovaní k trvalej udržateľnosti označuje M. Huba, 1994, plytký (povrchný) prístup konzumnej spoločnosti k fundamentálnym hodnotám, ale aj príliš antropocentrickú interpretáciu anticko-židovsko-kresťanských základov našej filozofie, čiže lepšie povedané celej našej Euro-Americkej civilizácie, tradíciu neudržateľného spôsobu reflektovania reality a jej vývoja v myslení i konaní, tradíciu neudržateľných spotrebiteľských vzorcov - konzumerizmus, moderný hedonizmus, holdovanie tzv. umelým hodnotám, prehnaný individualizmus, nedostatok zmyslu pre solidaritu, ako aj pretrvávajúcu dominanciu pragmatizmu a technokratizmu v duchu Tofflerovej Druhej vlny a uprednostňovanie často dlhodobo neudržateľných, rýdzo ekonomických záujmov nad environmentálne, etické a iné mimo-ekonomické a nadstranícke záujmy.
J. Fanta, 1994, konštatuje, že z filozofického uhlu pohľadu krátkozraká či prezentistická orientácia európskej spoločnosti je plná protirečení a z nich vyplývajúcich problémov. Od Platóna a Aristotela hľadá filozofia odpovede na základné otázky ľudského života: Čo je dobro? Čo je to ľudské šťastie? Čo dáva zmysel životu? Ale vo všetkých historických obdobiach dáva jednu nedvojzmyselnú odpoveď: Bohatstvo a moc neprinášajú šťastie a spotreba sama o sebe nedáva životu zmysel.
Ľudia sú schopní žiť materiálne nenáročne, keď cítia a vedia, že nežijú zbytočne (E. Kohák, 1993). V tejto myšlienke by sa dalo pokračovať poukazom na to, že “over-shopping” a “over-consumption” bývajú diagnostikované ako psychická porucha, minimálne ako príznak potreby kompenzovať deficit niečoho podstatného a nedostatkového, čeliť frustrácii či traume.
Jeden zo skeptikov, ochranárov-pragmatikov, W. Ogorelac-Wagner, 1998, (In: V. Lay, 1998) zo Slovinska, na nás v tejto súvislosti apeluje: "Veľmi by som sa prihovárala za akčne orientovaný prístup. Púhe filozofovanie o hodnotách, o morálke, o etike a podobne nás neprivedie tam, kam sa chceme dostať - práve naopak. Bude to ďalej vyčleňovať a marginalizovať časť z nás, kým zvyšok spoločnosti si aj tak pôjde svojou cestou. Ľudia si chcú užiť dňa v maximálnej možnej miere, čo je vo svojej podstate veľmi dekadentné, ale zároveň to umožňuje únik pred ťarchou myslenia o budúcnosti”.
Hodnoty zlúčiteľné s predstavou trvalo udržateľného spôsobu života
Podľa J. Podobu, 2000, vzťah hodnotových systémov a spoločenského vývoja nie je možné exaktne podchytiť merateľnými dátami, je však kľúčovým momentom pochopenia podmienok a potenciálu akceptácie implementovania zásad ako aj stratégie trvalo udržateľného rozvoja v konkrétnej spoločenskej situácii, v konkrétnej spoločenskej skupine, v konkrétnom území/lokalite. Hodnotový chaos vytvára mimoriadne nepriaznivé podmienky pre implementáciu zásad TUR. Ani vzdelanejšie urbánne spoločenské vrstvy nechápu TUR ako cestu k zlepšeniu kvality života spoločnosti a rozvoja problémových regiónov Slovenska, ale skôr ako koncept limitujúci rozvoj, a teda aj ich osobný blahobyt.
K podobnému záveru dospieva V. Ira,1999, keď konštatuje, že koncepcia trvalo udržateľného rozvoja je do veľkej miery spätá s normami a hodnotami, ktoré pramenia z kultúrnych tradícií a zodpovedajú charakteristikám prostredia, s ktorým ten-ktorý jednotlivec či komunita prichádzajú do styku. V uplynulých rokoch sa hodnotové orientácie a postoje verejnosti vo vzťahu k rozvojovým problémom menili veľmi rýchlo. Jeden z dôvodov je, že ľudia si uvedomujú - v rozsahu, ktorý nemá obdobu v histórii ľudstva - schopnosti ľudského spoločenstva meniť životné prostredie radikálne, často k horšiemu a často tiež nezvratne.
Na jednej strane toto poznanie významnou mierou ovplyvňuje hodnotové orientácie a postoje k sociálnemu, ekonomickému, kultúrnemu i prírodnému prostrediu, na druhej strane tu hrá významnú úlohu násilné či rafinované manipulovanie s hodnotami.
Aj keď postoje k životnému prostrediu (v širokom zmysle slova) a ich vývoj môžu reflektovať nové problémy, sú tiež v rôznej miere odrazom minulosti. Mnohé z nich majú svoje korene hlboko v kultúre posledných niekoľkých storočí industriálnej éry.
Skúsenosť, znalosti a hodnotová orientácia významnou mierou ovplyvňujú naše vzorce správania.
Podľa V. Laya, 1999, etické hodnoty kompatibilné s trvalo udržateľným spôsobom života predstavujú kulturálny globálny koncept, ktorý presahuje parciálne koncepty (napr. environmentálny, ekonomický a pod.). Príznačné je, že hodnoty v tejto oblasti oveľa viac deklarujeme, než praktizujeme v sociálnej praxi. Ako konštatuje ten istý autor, moralistický prístup k problematike hodnôt zlúčiteľných s predstavou trvalo udržateľného spôsobu života je evidentne neproduktívny. Sociálne postoje a správanie, myslenie a konanie nie sú determinované iba morálkou. A tiež, nejestvuje jediná etická šablóna, jediný univerzálne platný súbor morálnych zásad, ktoré by boli v plnom rozsahu záväzné pre každého, v akomkoľvek čase a kdekoľvek.
Avšak v srdciach a mysliach ľudí jestvuje určité povedomie o trvalo udržateľnom spôsobe života. Pritom táto predstava zahŕňa okrem vízií projektovaných do budúcnosti aj určité hodnoty, zviazané s tradičnými vidieckymi spoločenstvami, ako aj určité hodnoty zdedené po desaťročiach tzv. reálno-socialistickej praxe.
V našom kultúrnom okruhu ovplyvnilo hodnotové orientácie ľudí najmä kresťanstvo so svojou dvetisícročnou tradíciou a prirodzeným i inštitucionalizovaným vplyvom. K príspevku kresťanstva k transformácii hodnotového systému sa vyjadril J. Szőllős,1999, nasledovne: “Ekologická kríza je veľkou výzvou pre teológiu a kresťanstvo 2. polovice 20. storočia. Ťažká kritika kresťanstva a kresťanskej kultúry, ako údajne jedného z pôvodcov súčasnej ekologickej krízy, vyvolala diskusie medzi teológmi a kresťanmi o prístupe Biblie a kresťanstva k životnému prostrediu. Výsledky tejto diskusie podporujú názor, že kresťanstvo nie je priamo zodpovedné za súčasnú ekologickú krízu, ale je zodpovedné za svoje mlčanie a pasivitu pri riešení environmentálnych problémov. Kresťanstvo by mohlo pomôcť nájsť adekvátne odpovede na vynárajúce sa otázky o vzťahu medzi Bohom, stvorením a človekom. Narušené vzťahy medzi Bohom a človekom a pokračujúca snaha človeka dostať sa na pozíciu Boha, sú z pohľadu kresťanstva jadrom globálnych problémov a ekologickej krízy. Človek, v osobnom zmysle každého z nás, by mal skončiť so svojou revoltou voči Bohu”. Podľa citovaného autora nemôže kresťanstvo priniesť nový hodnotový systém. Kresťanstvo by však malo (mohlo) prehodnotiť aplikáciu “starých hodnôt”, vyplývajúcich z Desiatich božích prikázaní a zamerať sa na lásku a nesebecké postoje voči ľudským bytostiam (svojim blížnym) a rozšíriť ich na všetko stvorenstvo. Tieto hodnoty sú večné, a teda skutočne trvalo udržateľné.
Skeptici tvrdia, že nik nedokáže posúdiť, ktoré hodnoty, resp. ich uplatňovanie, sú pozitívne a ktoré negatívne. Zaštiťujúc sa liberalizmom argumentujú, že každý jednotlivec najlepšie pozná svoju hodnotovú orientáciu, a pokiaľ mu je to umožnené, tak sa v súlade s ňou správa. Akékoľvek volanie po hľadaní, šírení a podporovaní hodnôt zlúčiteľných s predstavou trvalo udržateľného spôsobu života, označujú v lepšom prípade za utópiu, či stratu času, v horšom za sociálne inžinierstvo.
Dejiny ľudských snažení, analýza posolstva hlavných svetových náboženstiev, odkaz veľkých mysliteľov, princípy a kritériá trvalej udržateľnosti, ale aj najdôležitejšie dokumenty prijaté svetovým spoločenstvom dávajú za pravdu niečomu inému, keď vyzývajú k:
- sociálnej spravodlivosti,
- nenásiliu,
- solidarite,
- altruizmu,
- tolerancii,
- láske k blížnemu,
- empatii,
- zmyslu pre dlhodobé následky našich aktivít,
- úcte k životu i stvorenstvu v jeho úplnosti ,
- symetrii medzi ľudskými právami a zodpovednosťou,
- priamej, či participatívnej demokracii,
- jednoduchosti a skromnosti,
- trvalo udržateľnej spotrebe a dobrovoľnému sebaobmedzovaniu,
- orientácii na budúcnosť,
- kontinuite ľudských snažení,
- ekonomike s ľudskou a zároveň prírode blízkou tvárou,
- dobru a kráse, pokiaľ možno v ich jednote,
- viere a nádeji, že dobro a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou,
- viere v zmysel života a zodpovednosti za to, ako ho prežijeme.
A ešte niečo: je také isté v dnešnom svete neustále relativizovanej pravdy a masovej manipulácie s vedomím a myslením ľudí, že naše správanie sa skutočne slobodné? Je naozaj liberalizmus bez akýchkoľvek morálnych rámcov či prikázaní vyčerpávajúcou odpoveďou na večnú otázku o ľudskom šťastí, sebanaplnení a sebaprekonaní? Zodpovedá tomu frekvencia psychických porúch, samovrážd, potratov, rozvodov a iných sociálno-patologických javov? Nie sú sociálnymi inžiniermi a manipulátormi skôr tí, ktorí pod zástavou údajnej slobody premenili človeka na bezduchého konzumenta. Naprogramovaného konzumovať všetko, vrátane svojich sklamaní?
Hľadanie východísk
Ako uvádzajú Nováček, Mederly a kol.,1997, posun hodnotových orientácií pozitívnym smerom môžu vyprovokovať minimálne tri faktory:
a) strach - reálny strach z dôsledkov nášho spôsobu života môže so sebou priniesť zmenu ľudského správania. Ide však o vynútené, nedobrovoľné prijatie zmeny,
b) osobná skúsenosť - až vlastná skúsenosť s negatívnym pôsobením určitého faktoru môže viesť k zmene správania,
c) vízia pozitívneho riešenia - je opakom pôsobenia strachu, dáva nádej, z ktorej môže prameniť vôľa pričiniť sa o dobrovoľnú zmenu správania.
Východiskom je premeniť pekné slová na skutky, či už v duchu okrídleného imperatívu Mysli globálne, konaj lokálne! alebo masarykovskej koncepcie činorodého humanizmu. Ako hovorí E. Kohák, 1993, nestačí len "myslieť zelene" je treba aj "zelene žiť". Čo to znamená? Predovšetkým to znamená ochotu ísť proti prúdu: nie síce dejín, avšak predsa len nášho veku: znižovať (a nie zvyšovať) spotrebu. Jedným z dvoch koreňov celej ekologickej krízy je sklon voliť vždy spotrebne najnáročnejší variant "Žiť zeleno" znamená, voliť variant ekologicky najohľaduplnejší. Vo svete sa pre to zaužíval mierne zavádzajúci pojem "dobrovoľná prostota". Nejde však o to, aby sme všetci žili ako Gándhí. O čo teda ide? Ide o zmenu celkového zamerania ľudstva od maximalizácie k optimalizácii: od absolútneho zamerania na najväčší objem spotreby k zameraniu na optimálne (t.j. na ekologicky nejšetrnejšie a ľudsky najuspokojivejšie) riešenia. V každej civilizácii a na každej spotrebnej úrovni stoja ľudia znovu a znovu pred voľbou: čo najviac, alebo čo najšetrnejšie? Predmet voľby môže byť veľmi odlišný v závislosti od kultúrneho či civilizačného rámca, v ktorom pôsobíme. Lenže, ako opäť upozorňuje E. Kohák,1993 nejde o absolútne hodnoty. Ide o smer voľby.
Pre ekologickú voľbu či dobrovoľnú prostotu hovorí rad argumentov, ktoré vychádzajú ako v tzv. večných pravdách, tak aj z najnovších vedeckých poznatkov.
J. Vavroušek, 1993, sa pokúsil o vymedzenie kľúčových hodnôt (hodnoty typu A), ktoré sa spájajú s neúspechmi a úskaliami industriálnej éry rozvoja civilizácie a stimulujú vznik regionálnych a globálnych problémov, či už ich nositeľmi boli systém kapitalistický, alebo systém “budovateľov komunizmu”. Ako alternatívu k nim vytvoril paralelný systém hodnôt zlúčiteľných s predstavou o trvalo udržateľnom spôsobe života (hodnoty typu B).
1. Alternatívou voči koristníckemu vzťahu k prírode je vedomie spolunáležitosti s prírodou.
2. Alternatívou k jednostrannému dôrazu na individualizmus a súťaživosť na jednej strane a jednostranný dôraz na kolektivizmus na strane druhej je vyvážený dôraz na jednotlivca a kolektív a vyvažovanie súťaživosti kooperáciou.
3. Alternatívou voči posadnutosti ideou kvantitatívneho rastu je dôraz na kvalitatívny rozvoj ľudskej spoločnosti.
4. Alternatívou k hedonistickej orientácii na konzumný spôsob ?ivota je dôraz na kvalitu života, uvedomelú skromnosť a odriekanie si vecí zbytočných.
5. Alternatívou voči jednostrannému dôrazu na ľudské práva a slobody a eróziu vedomia spoluzodpovednosti za beh vecí je rozvoj ľudských práv a slobôd pri rešpektovaní vedomia zodpovednosti, ktorá je s nimi spojená.
6. Alternatívou voči “pýche rozumu” spočívajúcej v jednostrannom dôraze na racionalitu a v preceňovaní rozsahu, hĺbky a spoľahlivosti znalosti ľudí a ich schopnosti predvídať a usmerňovať budúci vývoj je opatrnosť pri všetkých zásahoch do prírody i do spoločnosti.
7. Alternatívou voči odcudzenia sa človeka vlastnému životu a oslabeniu pudu sebazáchovy a spätných väzieb, umožňujúcich korigovať nesprávne alebo neúspešné jednanie je obnovenie pudu sebazáchovy u ľudí.
8. Alternatívou k preferovaniu krátkodobých záujmov nad záujmami dlhodobými a trvalými, čiže života na úkor budúcich generácií je rešpektovanie dlhodobých dôsledkov ľudskej činnosti.
9. Alternatívou voči netolerancii k názorom iných, ideologickej, náboženskej, rasovej či inej neznášanlivosti a tendencii riešiť problémy silou je vzájomná tolerancia, snaha o vcítenie sa do situácie občanov iných krajín, riešenie problémov jednaním.
10. Alternatívou k rezignácii na spolurozhodovanie o spoločných záležitostiach je rozvoj participatívnej demokracie, spájajúcej prednosti reprezentatívnej demokracie so samosprávou.
Podľa J. Vavrouška budúcnosť s veľkou pravdepodobnosťou závisí od toho, ako vysoko na svojom hodnotovom rebríčku umiestnime hodnoty typu B a do akej miery v sebe potlačíme hodnoty typu A.
Ako by sa dal takýto proces tvorby trvalo udržateľných hodnôt a záujmov organizovať?
Pravdepodobne prostredníctvom vzdelávania, právnych noriem a iných spoločenských nástrojov a/alebo prostredníctvom duchovnej aktivity cirkví, umelcov či iných aktérov.
Ako môžu moderné ľudské bytosti, obklopené krásnou hudbou Sirén konzumu, prísť na to, že trvalo udržateľné hodnoty a záujmy im môžu priniesť pokoj, radosť a šťastie? Pýta sa V. Lay, 1998 a zároveň konštatuje, že takzvané "success stories" z reálneho života, hoci neveľké, môžu slúžiť ako určité iniciálne odpovede na túto podstatnú otázku. Ale posledne citovaný autor sa pýta ďalej: Ako operacionalizovať problematiku hodnôt a hodnotových orientácií?
Ako ich "preložiť" do praktickej reči? Ako upriamiť pozornosť hlavných spoločenských aktérov ovplyvňujúcich naše hodnotové orientácie na problémy životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja?
Alebo, povedané inými slovami, ako "predať" tieto myšlienky, tieto prístupy?
"Trh" moderných, sviežich, inovatívnych ideí by pravdepodobne privítal takéto pokusy. Samozrejme, produkt musí byť dobrý, taký dobrý, aby pritiahol potenciálneho "zákazníka" natoľko, že si začne želať "kúpiť ho", čiže začne sa vo svojom každodennom živote správať inak, po novom.
Ako pripomína J. Szőllős, 1999, v kresťanstve jestvuje viacero tradícií...ako napríklad obnovené kresťanské letné tábory pre deti a mládež, súčasťou ktorých je aj environmentálne výchovné zameranie. Jestvuje úsilie o zavedenie tzv. Zelených nedieľ, alebo “Nedieľ pre Zem” do oficiálneho cirkevného kalendára.
Viedenské pracovné stretnutie, organizované ECE v roku 1998 vo svojich odporúčaniach o.i. konštatovalo, že environmentálna výchova by mala pomôcť urobiť ľudí viac citlivými
Zmeny hodnotových orientácií a vzorcov správania možno lepšie motivovať tak, že alternatívy budeme prezentovať novými, atraktívnejšími spôsobmi. Mali by sa asociovať s takými hodnotami, ako zlepšenie kvality života, duch spoločenstva a zábava.
Univerzálnym aj keď pre väčšinu z nás najmenej pohodlným východiskom je však ono Frommovo uskutočnenie revolúcie v našich vlastných srdciach.
Inštitucionalizácia problematiky
Pravdepodobne najvýznamnejší krok k inštitucionalizácii agendy ľudských hodnôt zlúčiteľných s predstavou trvalo udržateľného spôsobu života sa udial na začiatku 90-tych rokov.
Súvisel s dvoma oficiálne nezávislými, ale vzájomne úzko súvisiacimi procesmi:
1. S prípravou Summitu Zeme v Rio de Janeiro, najmä s prípravou Charty Zeme, dokumentu, ktorý v Riu napokon nahradila menej ambiciózna Rio deklarácia, obsahujúca 27 zásad trvalo udržateľného rozvoja.
2. S tradíciou pan-európskych konferencií ministrov životného prostredia, základy ktorej položila prvá konferencia tohto druhu, ktorá sa konala v roku 1991 a ktorá celkom programovo postavila do centra pozornosti popri politických a právnych problémoch aj problematiku ľudských hodnôt. Zásluhu na tom mali okrem hlavného iniciátora celého podujatia a jeho netradičnej agendy - Josefa Vavrouška, i také osobnosti ako Erazim Kohák či Václav Havel.
Keď po voľbách 1992 odišiel minister Vavroušek zo svojho ministerského kresla, stratila problematika hodnôt medzi európskymi ministrami životného prostredia svojho hlavného protagonistu. Prejavilo sa to tým, že do agendy 2. ministerskej konferencie vo švajčiarskom Luzerne v apríli 1993 sa problematika hodnôt nedostala.
Josef Vavroušek sa vrátil do svojej pôvodnej pozície nezávislého experta a aktivistu mimovládnych organizácií a stal sa zakladateľom a prvým predsedom jednej z nich, ktorá si dala do vienka práve podporu hodnôt a praktík zlúčiteľných s predstavou trvalo udržateľného spôsobu života.
V takejto pozícii sa stal jednou z vedúcich osobností prípravy a priebehu konferencie Európskeho EcoFora, predchádzajúcej luzernskej ministerskej konferencie. Pri tejto príležitosti vzniklo Memorandum adresované účastníkom ministerskej konferencie, významnú súčasť ktorého tvorila Vavrouškom pripravená kapitola venovaná ľudským hodnotám. Ministri prijali Memorandum zdvorilo, lež chladne. Hodnotová iniciatíva však zostala viac-menej len na papieri aj v rámci ochranárskeho EcoFora. Jednou z príčin bolo, že hlavný vplyv vo vtedajšom EcoFore mali ľudia príliš pragmaticky zameraní, a tak pokus vytvoriť samostatnú pracovnú skupinu EcoFora stroskotal ako na nedostatku záujmu “zhora”, tak aj na nepripravenosti účastníkov MVO konferencie, teda “zdola”. Nasledovala snaha udomácniť problematiku hodnôt v iných štruktúrach: na pôde IUCN, v Programe globálnej bezpečnosti pri Cambridgeskej univerzite, v rámci Medzinárodného globalizačného fóra a s ním úzko spolupracujúcej Nadácie pre hlbokú ekológiu, v štruktúre Salzburgských seminárov a v našom regióne najmä organizovaním medzinárodných konferencií o perspektívach trvalo udržateľného života. S tým súvisela aj snaha o vytvorenie medzinárodnej štruktúry podobne orientovaných organizácií, či aspoň jednotlivcov. Práve keď to začalo vyzerať nádejne, prišli sme o kľúčovú postavu celého procesu - Josefa Vavrouška. 3. Pan-európska ministerská konferencia v októbri 1995 si síce jeho pamiatku pripomenula veľmi dôstojným spôsobom, ale hodnotová problematika sa neobjavila už ani v agende ochranárskeho EcoFora.
K obratu došlo až na poslednom koordinačnom stretnutí EcoFora pred 4. pan-európskou ministerskou konferenciou, ktoré sa konalo na jazere Bled v Slovinsku v novembri 1997.
Tam sme vystúpili spolu s Jiřím Dlouhým s požiadavkou, aby sa problematika ľudských hodnôt zlúčiteľných s predstavou trvalo udržateľného spôsobu života vrátila do ochranárskej agendy, pripravovanej na paralelnú MVO konferenciu v roku 1998 v dánskom Aarhus.
Túto požiadavku zásadne podporil člen výkonného výboru EcoFora Vladimír Lay z Chorvátska i jeho vtedajšia predsedkyňa Tereza Herzog-Zimermann zo Švajčiarska. Následne je dal po hodnotnej diskusii “zelenú” aj výkonný výbor EcoFora na zasadaní vo Viedni vo februári 1998.
22. júna 1998 plenárne zasadanie Európskeho EcoFora ustanovilo novú tematickú skupinu s názvom Hodnoty pre trvalo udržateľnú budúcnosť (“Values for a Sustainable Future”, skrátene: “Values”), čím sa oficiálne ukončil prípravný proces, ktorý sa začal iniciatívou z Bledu.
Vzápätí sa uskutočnilo ustanovujúce stretnutie zakladajúcich členov a priaznivcov tematickej skupiny. Za reprezentanta skupiny Values vo výkonnom výbore EcoFora bol zvolený Vladimír Lay, za výkonného tajomníka Jiří Dlouhý a za vedeckého koordinátora Mikuláš Huba.
Následne vznikla webová stránka skupiny (http:www.czp.cuni.cz/values)
na ktorej je možné nájsť najdôležitejšie informácie v anglickom jazyku. Spravuje ju Jiří Dlouhý a vaše príspevky sú vítane.
Pravidelným fórom stretnutí (aj keď zväčša len českých a slovenských) aktérov pracovnej skupiny sú Memoriály Josefa a Petry Vavrouškovcov a niektoré iné medzinárodne podujatia, organizované slovenskou či českou STUŽ, ale najčastejšie spoločne.
Z nich za najdôležitejšie možno označiť dve: konferenciu Medzinárodná spolupráca - cesta k trvalo udržateľným komunitám, ktorú zorganizovali v júni 1999 Academia Istropolitana a STUŽ v Bratislave, kde problematika hodnôt zlúčiteľných s trvalo udržateľným spôsobom života predstavovala jednu z hlavných náplní, čoho dôkazom je aj zborník prednesených príspevkov vydaný v spolupráci so skupinou Values.
Druhým bolo nedávne výročné zasadanie ANPED, ktoré spoluorganizovala STUŽ/SR v Bratislave, a v rámci ktorého sa konalo samostatné zasadanie tematickej skupiny Values. Stretlo sa na ňom takmer 50 záujemcov z 15 krajín troch svetadielov. Ak si to porovnáme s vari päťčlennou skupinkou, ktorá diskutovala o hodnotách v Luzerne a približne 15 účastníkmi ustanovujúceho stretnutia v Aarhus, je to zadosťučinenie i záväzok zároveň.
Tretím počinom, na ktorý by som si dovolil upozorniť, je vydanie publikácie The World Perceived by the Heart of Europe, vydanej v spolupráci STUŽ/SR a Univerzity Palackého v Olomouci spoluúčasti skupiny Values.
Literatúra:
1. Fanta, J. (1994): Dealing with Landscapes and Nature as a Touchstone of Culture. In: Dlouhý, J. (ed.): Perspectives of Sustainable Living in Europe, Japan and North America. Workshop Proceedings. Vesmír, STUŽ, Praha 1995.
2. Huba, M. (2000): Challenges and Barriers to Sustainable Trends in the Light of Post-Rio Process.. In: Dlouhý, J. (ed.): Perspectives of Sustainable Living in Europe, Japan and North America. Workshop Proceedings. Vesmír, STUŽ, Praha 1995.
3. Ira, V. (2000): Ľudské zdroje a urbánny rozvoj. In: NSTUR v SR, II.2 Ľudské zdroje, REC Bratislava.
4. Lay, V. (1998): Human Values Initiative/European EcoForum - Next Step. Manusc., Green Action, Zagreb.
5. Lay, V. (1999): How to Communicate Ethical Values Compatible with a Sustainable Way of Life to the General Public, Social Elites and Youth - a Sociological Approach.
In: Huba, M. (ed.): International Cooperation - the Approach to Sustainable Communities. Int. Confer. Proceedings. Academia Istropolitana a STUŽ/SR, Bratislava.
6. Kohák, E. (1993): Filozofické poznámky na námět ekologie II. In: Nováček, P., Vavroušek, J. (eds.): Lidské hodnoty a trvale udržitelný způsob života. STUŽ a PF UP Olomouc.
7. Nováček, P., Mederly, P. a kol. (1996): Strategie udr?itelného rozvoje, PF UP Olomouc a STUŽ, Olomouc.
8. Podoba, J. (2000): Hodnotový systém spoločnosti. In: NSTUR v SR, II.2 Ľudské zdroje, REC, Bratislava.
9. Rosová, V. (2000): Hodnotový systém niektorých hodnotových skupín. In: NSTUR v SR, II.2 Ľudské zdroje, REC, Bratislava.
10. Szollos, J. (1999): The Position and Role of Religion in the Transformation towards more Sustainable Value Orientations in the Region of CEE. In: Huba, M. (ed.): International Cooperation - the Approach to Sustainable Communities. Int. Confer. Proceedings. Academia Istropolitana a STUŽ/SR, Bratislava.
11. Vavroušek, J. (2000): Perspektivy lidských hodnot slučitelných s trvale udržitelným způsobem života. In: Nováček, P., Vavroušek, J. (eds.): Lidské hodnoty a trvale udržitelný způsob života. STUŽ a PF UP Olomouc.