Laudatio na Pavla Šremera, které, jménem slovenské STUŽ přednesl její předseda, Mikuláš Huba.
Vážené dámy, vážení páni, milí priatelia,
asi budete so mnou súhlasiť, keď poviem, že na dobré správy je táto doba skúpa. A tak jednou z mála tých dobrých, ktoré sa ku mne v poslednom čase dostali, bola tá o tohtoročných laureátoch Ceny Josefa Vavrouška.
Svoj príhovor na oslavu jedného z nich, Pavla Šremera, by som rozdelil, ak dovolíte, na viacero častí: od takpovediac oficiálnej až po osobnú.
Pavel Šremer oficiálne
Biológ s diplomom z Karlovej univerzity, bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia za slovenskú Stranu zelených, poradca prezidenta Václava Havla pre životné prostredie, námestník ministra – predsedu Federálneho výboru pre životné prostredie, vedúci pracovník Českej inšpekcie životného prostredia a vedúci odboru environmentálnych stratégií MŽP/ČR. V súčasnosti: podpredseda STUŽ v Českej republike a čestný člen predsedníctva STUŽ v Slovenskej republike, organizátor, lektor a pedagóg.
Pavel Šremer aktivista
Pavel Šremer pôsobí ako aktívny dobrovoľný ochranca prírody a životného prostredia viac ako 40 rokov (o.i. bol členom a funkcionárom TIS, Základnej organizácie ČSOP Taraxacum, Základnej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) č. 6 (podpredseda) a č. 16 (predseda), Mestského výboru SZOPK v Bratislave a celoslovenského Výkonného výboru SZOPK (podpredseda), PeaceCorps ČR (koordinátor), STUŽ (predseda) ai.), viedol celý rad ochranárskych kampaní, je autorom množstva návrhov, stanovísk, článkov, prednášok a podobne, okrem iného spoluautor návrhu Národného parku Podunajsko, Bratislavy/nahlas, člen redakčnej rady časopisu Ochranca prírody a zostavovateľ niekoľkých jeho čísiel, resp. monotematických príloh.
Väčšinu svojho života zasvätil ochrane prírody a životného prostredia, ako aj presadzovaniu zásad trvalo udržateľného spôsobu života v praxi. Viedol niekoľkých environmentálnych mimovládnych organizácií a priviedol k podobnej práci stovky prevažne mladých ľudí v Čechách i na Slovensku a nám ostatným bol a je vzorom.
Pavel Šremer a jeho zásluhy
Kandidát je stelesnením predstavy o hĺbavom, rozhľadenom, kompetentnom, obetavom, nezištnom, zásadovom, statočnom a šľachetnom environmentálnom aktivistovi, ktorý je ochotný za svoje ideály prinášať aj tie najvyššie obete. Svoju misiu plní verne už desaťročia. Patrí k tvorcom moderného ochranárskeho hnutia v Českej republike a na Slovensku a dodnes, vo funkcii podpredsedu Společnosti pro trvale udržitelný život, je jedným z jeho protagonistov. Pôsobil ako environmentálny líder, politik, expert, organizátor, výskumník, autor, lektor, učiteľ, popularizátor, organizátor exkurzií, demonštrant i radový brigádnik.
Osvedčil sa tiež pri tvorbe základov modernej starostlivosti o životné prostredie v Československu a to v rôznych funkciách: parlamentých i vládnych. Veľké zásluhy má i na tvorbe základov a pri presadzovaní občiansky angažovanej environmentálnej politiky.
Len za uplynulý rok (spolu)organizoval celý rad významných podujatí v rámci STUŽ. Spomeniem aspoň pravidelné každomesačné semináre, Memoriál Josefa a Petry Vavrouškovcov, Medzinárodnú konferenciu Cesty k udržateľnejšej budúcnosti, semináre na tému Dobříš+20, 7. ministerská konferencia v Astane, Rio+20, podujatia v rámci Konferencie Forum 2000, predniesol viacero prednášok a publikoval celý rad významných textov.
Pavel Šremer osobne
a/ z pohľadu Maňa Hubu
Promovaný biológ a čerstvo prepustený politický väzeň Pavel prišiel v prvej polovici 70-tych rokov minulého storočia na Slovensko najmä z dvoch príčin. Po prvé, v rodných Čechách by, vzhľadom na svoj silne „pošramotený kádrový profil“, prácu našiel ešte ťažšie, ako v Bratislave. A po druhé, zo Slovenska – konkrétne z Nitry, pochádza jeho vyvolená, Mária.
Botanické záľuby ho čoskoro priviedli do dunajských lužných lesov a pridunajských lesostepí. Zanedlho sa z neho stal jeden z najväčších obdivovateľov a najzasvätenejších znalcov dunajskej prírody pod Bratislavou. Od chvíle, ako sa v roku 1977 rozhodlo o výstavbe SVD Gabčíkovo-Nagymaros, patril medzi najväčších bojovníkov za zachovanie čo najprírodnejšieho ekosystému, začínajúceho sa rovno „za humnami“ nášho hlavného mesta. Za necelých 15 rokov, ktoré nasledovali, venoval tomuto úsiliu toľko času a energie, ako nikto. Mal to ťažšie o to viac, že v tom istom kritickom roku 1977 sa stal jedným z prvej stovky signatárov Charty´77 a jeho politická perzekúcia sa adekvátne tomu zosilnila. Napriek tomu využil všetky možnosti, aby Dunaj zostal Dunajom. Snažil sa spolupracovať s každým, kto mal o túto spoluprácu záujem. Svojím zanietením, obetavosťou a obdivuhodnou serióznosťou získava na svoju stranu čoraz viac spojencov. Uskutočňuje terénny výskum, iniciuje vznik návrhov na vyhlásenie najcennejších častí dunajskej prírody za chránené, šíri osvetu, zúčastňuje sa rokovaní a robí z nich stenografické záznamy, ktoré po nociach prepisuje cez kopírovací papier, aby ich na druhý deň mohol poslať okruhu svojich spolupracovníkov.
Neskôr začíname spolu koncipovať koncepčnejšie materiály, ktoré vyvrcholia návrhom na vyhlásenie Národného parku Podunajsko.
Množstvo rôznorodých dunajských aktivít Pala Šremera sa nepočíta na desiatky, ale na stovky. Dunaj nebol jediným poľom pôsobnosti Pavla Šremera v radoch slovenských ochranárov, len sa mi najviac s jeho osobou asociuje. To, že sa jeho meno neobjavuje na dobových dokumentoch tak často, ako by sa malo, súvisí s tým, že ako „politicky závadný element“ sa radšej držal v úzadí, „aby nás nekompromitoval“, ako sám zvykol hovoriť. Aj to svedčí o jeho príkladnom charaktere.
b/z pohľadu Ľubice Trubíniovej
Naše cesty sa preťali len na pár rokov – od prelomu rokov 1989/90 po rozpad republiky a Pavlov odchod do Prahy. Spoznala som ho, keď som vo všeobecnom nadšení z novoobjavenej slobody prišla dobrovoľnícky vypomôcť práve vznikajúcej Strane zelených v Bratislave (postupne som sa stala vedúcou sekretariátu a neskôr tajomníčkou Slovenskej republikovej organizácie SZ). Samozrejme, Pavel – pre nás v Bratislave Palo – bol vtedy už skúsený ochranár, starý harcovník – čo som ako nefalšovaná zelenáčka a totálna „ochranárska- laička“ pochopila veľmi rýchlo z komunikácie s ním aj z uznania, ktorého sa mu dostávalo od ostatných ochranárov. No v prvom rade to bolo úplne zrejmé z jeho správania a práce. Palo bol lídrom a autoritou. Nie navonok deklarovanou, od toho mal ďaleko ako snáď nikto z vtedajších skúsených bratislavských ochranárov. Bol jasnou autoritou tým, ČO robil a AKO to robil.
Palo bol motorom Zelených, federálny poslanec a podpredseda autentickej zelenej strany na Slovensku (ktorú pomáhal založiť). Ako chartista bol jednoznačnou politickou autoritou, u ktorej som obdivovala nesmierny prehľad a politicky vyprofilované, zásadové názory a hodnotenia. Vždy som sa s ním mohla poradiť a získať cenný názor na vtedajšie hektické spoločenské dianie. Nepamätám si, že by mi niekedy neporadil, či zle odhadol situáciu.
Pre mňa osobne bol Palo veľkým učiteľom. Nielenže ma za pár mesiacov dostal do centra zeleného diania. V prvom rade vždy, keď bolo treba, vysvetlil to, čo som pre svoju ochranársku neskúsenosť nevedela. A tiež veľmi užitočne poradil, čo a ako prakticky robiť. Znie to ako fráza, ale od Pala som doslova nasávala informácie aj odborné poznatky o environmentálnych problémoch všetkého druhu a prenikala stále hlbšie k – ideovej aj ľudskej – podstate ochranárstva, environmentalizmu. Ale aj demokracie, občianskej participácie a občianskeho étosu. Cez neho som aspoň úchytkom (a ako sa onedlho ukázalo, vlastne dodatočne) spoznala impozantné aktivity a zaujímavé prostredie bratislavských ochranárov, medzi ktorými bol rešpektovanou postavou. Cez neho som – ako pomerne čerstvá stavebná inžinierka – uvidela odvrátenú stranu veľkých stavieb a ich ťaživé dopady na životné prostredie, o ktorých sa dovtedy verejne takmer nehovorilo. Vtedy mi doslova začali padať šupiny z očí. Práve s Palovou pomocou som sa definitívne zorientovala v environmentálnej realite a v hodnotách trvalej udržateľnosti.
Svojou láskou k slovenskej krajine, osobitne k Podunajsku, a usilovnou obetavou prácou (v rovnakej miere duševnou ako aj fyzickou) na ochranu slovenskej prírody Palo nasmeroval aj moje, dovtedy skôr platonické nadšenie pre ochranu životného prostredia ku konkrétnym občianskym aktivitám. Tie ma „držia“ až podnes. Na tom, že sa vyše 20 rokov aktívne angažujem v ochrane životného prostredia a pri rozvoji občianskej spoločnosti na Slovensku, má Palo Šremer podstatnú zásluhu.
Nemenej dôležité ako to, čo nezištne odovzdával, bol aj spôsob, akým Palo komunikoval a spolupracoval. Napíšem len stručne: bol ľudský, otvorený, obetavý a nesmierne skromný. Všetko vlastnosti najcennejšie. Viac dodať netreba. Viem, že rovnaký, ako bol ku mne, bol aj ku všetkým ostatným vo svojom okolí. Podstatnou mierou prispel ku kvalitám bratislavského i slovenského ochranárstva, odborným i ľudským.
Na záver k môjmu neohrabanému pokusu zachytiť aspoň niektoré z Palových zjavných predností a zásluh pridám ešte jeden podstatný moment: Palo ako nikto iný bol pre mňa stelesnením lásky k vlasti, vtedy ešte československej. Pravej a nefalšovanej, ktorá sa naplno prejavovala v skutkoch a v práci pre ňu, ale aj v zásadových postojoch, keď ju egocentrickí politici porcovali na dva kusy. Lásky k Česku a Slovensku zároveň a rovným dielom.
Som presvedčená, že je nielen spravodlivé, ale aj veľmi symbolické, že sa Palo Šremer stal tohoročným laureátom Cenu Josefa Vavrouška. Za všetko, čo pre obe krajiny počas svojho doterajšieho, bohato naplneného života urobil.
c/ z pohľadu Richarda a Klaudie Medalovcov
Ak sa dnes hovorí o potrebe pozitívnych vzorov, ľudí s veľkým srdcom a s vysokým morálnym kreditom, ak má byť myšlienka trvalo udržateľnejšej budúcnosti Slovenska, Európy, sveta naplnená, potrebujeme ľudí typu Pavla Šremera. A Pavol Šremer sa (aj keď nesmierne skromne a ako keby z ústrania) postavil do čela environmentálnych organizácií, stal sa inšpiráciou a vzorom pre množstvo ľudí v Čechách, na Slovensku a myslím si, že vďaka svojmu pôsobeniu medzi dobrovoľníkmi Peace Corps aj vo svete.
O výnimočnosti Pavla Šremera svedčí už len fakt aktívnej účasti v tíme poradcov prezidenta Václava Havla. A prezident Havel si pre oblasť životného prostredia a ochrany prírody nemohol zvoliť lepšieho poradcu. Vybral si skúseného, kompetentného, obetavého, zásadového a statočného človeka, navyše nesmierne skromného. Najmä pre svoju skromnosť je možno medzi bežnou laickou verejnosťou menej známy, o to obdivuhodnejšia je jeho neúnavná niekoľkodesaťročná vedecká, organizačná, ochranárska aj osvetová práca v prospech nás všetkých. O to viac si zaslúži cenu, ktorej nositeľom mal byť už dávno :-)
Úprimne v mene celej rodiny Medalovcov ďakujem výboru Ceny Josefa Vavrouška za ocenenie Pavla Šremera, za pripomenutie, že stále jestvujú štruktúry, ktoré vedia objektívne oceniť skutočný charakter, najcennejšie ľudské kvality, zmysluplnú a cieľavedomú celoživotnú prácu. A Pavlovi Šremerovi si dovoľujeme srdečne zablahoželať k Cene Josefa Vavrouška a popriať mu pevné zdravie a absolútnu prevahu radostí nad starosťami.
Toto je len úryvok z rozsiahlejšieho laudácia, ktoré vzniklo v spolupráci a za podpory Ľubice Trubíniovej, Richarda a Klaudie Medalovcov, Karola Frőhlicha, Zuzany Kronerovej, Milana Hladkého, Vladimíra Iru, Juraja Mesíka, Mariana Hubu, Kataríny Šimončičovej, Ota Kőrnera, Rút Facunovej, Dagmar Liškovej, Pala Lizoňa a mnohých ďalších slovenských ochranárov a ochranárok.
Ak by som to mal zovšeobecniť, Pavlovi v tejto slávnostnej chvíli blahoželajú všetci slušní ľudia na Slovensku, ktorí mali tú česť sa s ním v živote stretnúť, lebo Pavel bol pre nás vždy skutočným slovenským vlastencom českého pôvodu.
Vivat, Palko a drž sa nám aj naďalej!
Maňo Huba a kolektív